Skip to main content

Rok 2013

Kongres: Turecko

Zástupca: Nika Šablatúrová

 

Keby som mala moju skúsenosť s EFPSA zhrnúť jednou vetou, povedala by som len, že je to neskutočný prínos. Či už pre moju budúcnosť a profesionálny rozvoj, ale tiež pre môj vnútorný rast. Našťastie mám však na to viac priestoru, a tak sa vám pokúsim aspoň trochu vykresliť to, akým skvelým zážitkom pre mňa kongres bol. Úprimne, asi to pôjde len ťažko, nie som si istá že viem slovami vyjadriť, ako ma obohatil. Človek by ani neveril, že čosi viac ako týždeň by mohol do takej miery ovplyvniť jeho život.

Začnem základnými informáciami. Tento rok sa konal 27. ročník kongresu od 21. do 28. apríla. Tentokrát to bolo v slnkom zaliatom Turecku. Zúčastnilo sa ho viac ako 300 študentov psychológie z celej Európy (nie však len z Európy). Hlavnou témou boli kultúrne rozdiely. Keďže som sa definitívne rozhodnutie o tom, že som bola vybratá ako zástupca SAŠAPu na kongrese dozvedela len päť dní pred jeho začiatkom, mala som skutočne len pár dní na to, aby som si rezervovala letenky, pobalila sa a dostatočne pripravila všetko, čo som potrebovala. Bola som dosť vystresovaná, ale verte mi, že na to viac času nepotrebujete. Nie, že by som nemala strach, ale vybrať sa sama do krajiny, ktorá je tak odlišná od tej našej, chce dávku odvahy. Upokojovala ma však myšlienka, že po pár stresových dňoch si konečne oddýchnem- budem predsa na tureckej pláži. Opak bol však pravdou. Nasledujúci týždeň ma nečakala ani chvíľa oddychu, práve naopak. Čakali na mňa dni plné skvelého programu, ktorý nemal konca. Spánok by sa dokonca mohol považovať za premrhaný čas. Do Istanbulu som priletela o deň skôr. Noc som strávila vďaka organizátorom u jedného študenta psychológie. Snažili sa všetkým, ktorí prišli skôr, nájsť miesto na prenocovanie. Študent u ktorého som mala ostať bol síce popletený, nechal ma stáť dve hodiny uprostred Istanbulu s batožinou v čase, keď už stratená „turistka“ von nemala čo robiť. Keď sme sa konečne dostali na miesto, kde som mala stráviť noc, spoločne sme prišli na to, že na štyri účastníčky kongresu sú dve postele málo. To viete - psychológovia a matematika... Keď som sa nasledujúce ráno o piatej zobudila na neurčité zvuky vychádzajúce z neďalekej synagógy, bola som dosť prekvapená, ale povedala som si, že som predsa prišla na kongres zameraný na kultúrne rozdiely, tak prečo nie. Ďalší takpovediac kultúrny šok som zažila, len čo sme vyšli na ulicu, nestihli sme chytiť taxi a neznámy okoloidúci sa rozbehol, že ho chytí pre nás. Bežal za ním pekné desiatky metrov, až kým ho nedobehol a nepovedal šoférovi, že ho potrebujeme. Bola som nadšená z ich kultúry a ochoty vždy pomôcť.

Nakoľko som sa kongresu zúčastnila ako zástupca SAŠAPu, môj program sa trochu odlišoval od programu ostatných účastníkov. Spolu so zástupcami ostatných krajín sme sa venovali skôr teambuildingovým aktivitám. Vymieňali sme si teda vedomosti či skúsenosti, ale nebojte sa, o zábavu som nebola ukrátená. Mnohé aktivity boli skôr o hrách a súťažení. Stihla som sa však aj napriek plnému programu zúčastniť aspoň jedného workshopu. Bol zameraný na komunikáciu medzi klientom a psychológom- oplatilo sa privstať si. Z každej strany som počúvala, aké skvelé boli všetky z nich. Bitka, ktorá sa strhla o miesta na nich vždy večer, bola fakt ako z amerických filmov. Tri stovky ľudí sa tlačili, len aby získali miesto na v podstate akomkoľvek z nich - tomu sa povie hlad po vedomostiach. Kto sa nestihol zapísať, stále si mohol vybrať z množstva prednášok, ktoré robili nielen odborníci, ale aj študenti či absolventi. Bolo si skutočne z čoho vyberať. Keď už nič iné, stále ste mohli „skončiť“ na pláži.

Každý večer sme zažívali mnoho aktivít a možností spoznať nových a zaujímavých ľudí. Hneď prvý večer bol večerom, kedy každý predstavoval svoju vlastnú krajinu typickým jedlom či pitím. Druhý večer bol tureckým, učili sme sa správne veštiť z kávy, či ako robiť brušné tance. Takto to pokračovalo až do konca týždňa. Každý večer bol niečím výnimočný a zaujímavý, spoznala som množstvo nových ľudí. Momentálne mám priateľov snáď z celej Európy. Niektorých z nich plánujem v najbližšej dobe navštíviť, poniektorí už dokonca navštívili mňa. Po ôsmich dňoch strávených v spoločnosti skvelých ľudí som odchádzala so slzami v očiach. Je až neuveriteľné, ako som si na všetkých tých ľudí zvykla. Aj keď som ani náhodou nestihla spoznať všetkých, ktorí sa kongresu zúčastnili. Tá atmosféra je neopakovateľná. Stovky študentov psychológie, každý z nich je niečím zaujímavý, čímsi iný. Prednášajúci lektori, ktorí sú ochotní kedykoľvek sa s vami porozprávať. Ľudia otvorení všetkému. Kto nezažil, asi len ťažko pochopí, čo sa snažím popísať. Jednoducho skvelý zážitok. Keď všetci hovorili o Post EFPSA Depresii, myslela som, že žartujú. Keď som sa však vrátila domov, uvedomila som si, že PED je realita, ktorej budem musieť v najbližších dňoch čeliť. Toto „ochorenie“ sa však stratí, hneď ako vyplníte prihlášku na ďalšiu z EFPSA akcií.

O kongrese by som vedela písať a rozprávať snáď aj celý deň, aj tak by som však nestihla povedať všetko, ale načo rozprávať, keď vy všetci máte šancu zažiť to na vlastnej koži. Teším sa na vás na budúcom ročníku, tentoraz v Rumunsku.

 

Fotogaléria: http://sasap.sk/category/pixgallery/verejne-albumy/efpsa-2013

Nájdete nás na Facebooku