Skip to main content

Rok 2012

Kongres: Dánsko

Zástupca: Bc. David Plesník

 

Osobný denník. Železničná stanica v Roedby Faerge, 22 apríla 2012.

17:30 Vystupujem z vlaku, vydávam sa po nástupišti. Dánsko je pre mňa veľkou neznámou, pri pohľade na zatiahnutú oblohu zažmúrim oko a vzdávam akékoľvek pokusy o predpoveď počasia (za posledných desať minút sa trikrát zmenilo). Členov organizačného tímu sa nedalo prehliadnuť, niekoľko z nich mávalo dánskymi vlajkami a rukami mojim smerom. To ma prišlo vyzdvihnúť toľko ľudí? Ego mi vyrástlo o desať centimetrov, ale potom som sa rozhliadol okolo seba a došlo mi, že týmto vlakom so mnou pricestovalo na kongres ďalších asi 25 ľudí. Začali sme sa zhromažďovať na stanici a tak som zahájil zoznamovanie sa so študentmi (teda, prevažne študentkami, ako to zvyčajne v tejto vednej disciplíne býva) psychológie z Estónska, Veľkej Británie, Holandska, Belgicka, či Rakúska. A to bol len začiatok. Keď na mňa a ďalších 7 ľudí prišiel rad, nahádzali sme batožinu k Andersovi, dvojmetrovému blonďákovi s modrými očami. Za jednu cestu po zelených nížinách dánskeho regiónu Lolland som videl viac bažantov ako za celý život (Anders mi vysvetlil, že neďaleko je zvernica (to je slovenské slovo?) , ktorá je natoľko preplnená, že zverina z nej je roztrúsená po celej oblasti). Asi po desiatich minútach prichádzame do Western kempu. Drevené chatky v štýle divokého amerického západu sa premenia na domov 250 študentov psychológie z celej Európy...

To, čo nasledovalo najbližších sedem dní je snom každého zapáleného študenta psychológie: prednášky, workshopy, prezentácie, ale aj intenzívny spoločenský program každý večer, skupinové kúpanie v mori, ranný beh či jóga, futbal, ale aj stretnutia v ktorých sa rozhodovalo o najbližšej budúcnosti EFPSA, tréningy pre reprezentantov národných organizácií (ale o tých som ako bežný účastník nič nevedel)... Dialo sa tak veľa vecí, že nikto nemal šancu zúčastniť sa ich všetkých.

Keďže kvalita programu bola hodná organizácie na európskej úrovni, často sa v našich rozhovoroch objavoval motív túžby vlastniť Časovrat (pre vás ktorí nie ste fanúšikmi Harryho Pottera, sú to presýpacie hodiny schopné vrátiť čas, ktoré jedna z hrdiniek získala od riaditeľa školy, aby mohla zvládať svoj preplnený rozvrh). Zo začiatku som nikoho nepoznal, no napriek tomu mi všetci boli veľmi blízki. Konverzácie medzi účastníkmi sa začínali otázkami “What’s your name?”, “Where are you from?”, “What’s your field of study?”, “What workshop/seminar have you seen and what do you think about it?”. Potom to už išlo samo. Týždeň v kuse sme zdieľali našu vášeň pre sychológiu v najrôznejších obmenách, vymieňali sme vedomosti a skúsenosti, spoznávali rôzne národy, ich kultúry a psychológie, ktoré z nich vzišli. Inšpirácia tiekla prúdom, ešte aj s každým jedlom dňa sme ju dostávali v rôzne veľkých dávkach ako dezert (keby tá moja bola hmotná, tak by sa mi ani na tanier nezmestila). Aj keď nedostatok spánku nám priestor pod očami skrášlil čajovými vrecúškami, pri ktorých by aj komisár Derrick zbledol závisťou (v priemere sme spávali asi tri hodiny denne – ale uznajte, to by bolo zabíjanie času!), kútiky úst sa nám vďaka stálemu stavu nadšenia celý týždeň ťahali hore. Nevedel som, ako to nazvať. Ostatní často spomínali “EFPSA spirit”, ale vtedy som ešte nevedel, čo týmto výrazom myslia.

Nemusím vám hovoriť, že tento týždeň nám všetkým ubehol ako voda. Keď som nasadol do vlaku späť, bolo mi smutno. Nevedel som, kedy znova uvidím všetkých týchto ľudí. Všetkých spolu asi nikdy. Vedel som, že koniec kongresu bude začiatkom niečoho nového, ale nevedel som, čoho (ak nerátame PED “ Post EFPSA Depression”).

Od konca kongresu mám 65 nových kontaktov na Facebooku, s ktorými si vymieňame články, ku ktorým by sme sa bežne nedostali, vtipy, ktoré by nikto z mojich ostatných kamarátov nechápal, informácie v oblasti osobnostného a profesionálneho rozvoja, či rady v oblasti metodológie výskumu, ktoré by som hľadal v učebnici pol dňa (a druhého pol dňa by som sa snažil pochopiť, čo to vlastne znamená). Vďaka týmto ľuďom sa pre mňa môj newsfeed (odpusťte mi, neviem ako sa to povie po slovensky) premenil zo žrúta času na pracovný nástroj a zdroj inšpirácie: keď každé ráno zapnem počítač, tak mi všetci títo úžasní ľudia pripomenú, prečo som kde som a prečo som v to ráno vstal z postele. Toto mi nikto nikdy nevezme.

 

Osobný denník. Obývačka môjho bytu, 19. mája 2012, 16:50

Markus mi napísal, že po ôsmych kongresoch rád vidí, že aj keď všetci aktívni členovia organizačného tímu sa niekoľkokrát vymenili, EFPSA spirit žije ďalej. PED už nemáva. Na kongresy chodí rád, ale aj sa rád vracia domov a keďže jeden domov má v Estónsku a druhý vo Švajčiarsku, stále v ňom horí neuspokojiteľná túžba po cestovaní. Možno práve toto je cieľom úspešných organizácií. Ukázať nám, že nie je hlavné to, kde a s kým sme, ale to, či nachádzame zmysel v tom, čo robíme, či sa pri tom vieme cítiť dobre, rozvíjať sa a hlavne nájsť spôsob, ako sa pri tom všetkom zabaviť.

 

David Plesník

 

P.S. Veľmi pekne ďakujem Pii Smolcovej za úpravu textu.

 

Bio:

Som 24 ročný študent Erasmus Mundus Masters programu vo “Work, Organizational and

Personnel Psychology”. Momentálne žijem v Španielsku a je to už piaty rok, čo som kvôli štúdiu psychológie opustil rodnú hrudu. Mám rád scifi literatúru, aplikovanú vedu a dobré červené vína.

Nájdete nás na Facebooku